Smrť je definitívna.
Mysleli si, až kým nezomrel ich kamarát Emil.

Od toho okamihu je smrť novým členom partie a chce prekvapiť, zaskočiť , rozosmiať, zaujať. Napríklad možnosťou žiť naďalej vo virtuálnom priestore.
Sú generáciou, ktorá odchádza inak a smúti inak. Majú vlastné pravidlá a posmrtné rituály. Vedia sa dokonale pripraviť a dokonale žialiť. Zdanlivé pochopenie nachádzajú na svojom profile. Zvládajú spievať, plávať, tancovať, konverzovať a nezapadať do davu.

Skutočná blízkosť ich však zaskočí.
Všetko je v pohľade tasmánskeho vlka.
Inscenácia sa objavila na festivale Nová dráma, Dotyky a spojenia a Fokus Pokus.

​

Jeden špinavý squat a hŕstka umelcov, ktorých spoločnosť už nepotrebuje. Žijú v opakujúcom sa stereotype pitia, spomínania na časy minulé a v občasných zábleskoch viery v lepšiu budúcnosť. Neznámy pútnik Alex však zamieša životy obyvateľov ubytovne a po svojom odchode v mnohých zanechá otázku, či tu vlastne naozaj bol… alebo bola.
Dá sa žiť vo svete, kde umenie už nemá svoje miesto? A kde tí, ktorí ho tvoria stoja na okraji spoločnosti, ktorá sa na nich pozerá cez prsty? Odpovede Na dne možno nenájdete, no začnete si klásť ďalšie otázky. O živote, túžbach, láske, umení, inšpirácii, o tých iných aj o sebe samom.